Cibuliari so zlatými rukami

pôvodné umiestnenie: LETOPISY MIEST A OBCÍ (2001)

Dolovanie zlata a striebra v pukanských rudných žilách dokončili po Keltoch nemeckí prisťahovalci. Hospodárska prosperita baníckej osady spôsobila, že Pukanec sa v 14. storočí stal slobodným kráľovským a banským mestom a členom zväzku siedmich stredoslovenských miest (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Ľubietová, Banská Belá, Pukanec). Pred štyrmi rokmi ich zástupcovia podpísali Deklaráciu o vzájomnej pomoci a obnovili tak tradíciu dobrých vzťahov. “Minulý rok sa stretli v Pukanci pri príležitosti osláv 925. výročia prvej písomnej zmienky,” konštatuje starostka obce – Jana Bahnová.

Bohatú históriu Pukanca dokumentuje Pamätná izba v budove obecného úradu, rôzne publikácie a propagačné brožúrky, v ktorých sa môžete dočítať o časoch banskej slávy i úpadku baníctva a následnom rozvoji remesiel. V 17. storočí bolo mesto strediskom viac než dvadsiatich remesiel a jedenástich cechov.

Architektúra pukanského námestia dýcha nostalgiou. Tento pocit vzbudzuje neskorobarokový morový stĺp, postavený v druhej polovici 18. storočia, ako pamiatka na zbavenie sa cholery. Okolo neho kedysi pochodoval početný hudobný fašiangový sprievod tovarišov v bielych zásterách a v klobúkoch ozdobených stuhami.

V rímsko-katolíckom kostole sv. Mikuláša, ktorý pretrval pohromy tureckých výbojov i protihabsburských povstaní, vidíte okrem krásy štyroch vyrezávaných neskorogotických oltárov autencitu ešte skoršieho stredoveku. Sídlom Obecného úradu v Pukanci je tiež historicky cenná budova, odetá v barokovom slohu, ale v pracovni starostky a v rokovacej miestnosti poslancov, napriek pôvodným klenbám a nástenným maľbám, cítiť realitu dnešných dní. K nej patrí aj poznanie, že morový stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice je umeleckou kópiou. Originály sôch sú zatiaľ uložené v Pamiatkovom ústave v Bratislave, lebo obec nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúry za reštaurátorské práce.

Zadlženosť magistrátu v minulom storočí priviedla toto bývalé kráľovské mesto k strate privilégií a už vyše 111 rokov je Pukanec obcou. Pred dvoma desaťročiami bola však ašpirácia obce na získanie štatútu mesta viac-menej opodstatnená. Vtedy sem za prácou dochádzali aj ľudia z okolia, ktorým zamestnanie poskytovali – závod Smrečina, ovocinársky štátny majetok, podnik Novochema, alebo lesný závod. Najviac pracovných príležitostí, pri výrobe kancelárskeho nábytku, ponúkal závod Exunaco. Prekážkou na získanie štatútu mesta bol však malý počet obyvateľov.

V poslednom desaťročí je rozvoj obce poznačený zhoršenou ekonomickou situáciou. “Okrem nedostatku pracovných príležitostí i trápi občanov aj strata možnosti kultúrneho vyžitia. Priestory pre túto oblasť im poskytoval areál kúpaliska, ktorý vybudovala v päťdesiatych rokoch obec. Okrem kúpaliska tam boli aj klubové miestnosti, bufet, amfiteáter a kuchyňa s jedálňou. Neskôr v dôsledku delimitácie prešiel areál pod ZV ROH bývalého závodu Smrečina. Po transformácii sa majetok odpredal do osobného vlastníctva, na čo majú občania doteraz ťažké srdce,” hovorí starostka.

Rozpočet obce dnes zaťažuje splácanie úverov a úrokov čerpaných na dokončenie plynofikácie. Pred začatím tejto investičnej akcie sa obec musela zaviazať, že sa na nej bude spolupodieľať z vlastných zdrojov. Dnes musí samospráva znášať ťarchu 14-miliónových investičných nákladov. Splácanie úverov potrvá do roku 2007. Slovenský plynárenský podnik prispel doteraz obci iba tromi miliónmi.

Majstri hrnčiari

Hovorí sa, že po baníkoch priniesli Pukancu najväčšiu slávu hrnčiari. Ešte v polovici 20. storočia tu bola okrem Pozdišoviec najvýkonnejšia keramická výroba. Hrnčiarsky cech sa spomína už v roku 1651. K jeho rozvoju zaiste prispela kvalitná hlina v lokalite Majere a vysoká technická úroveň vypaľovania. Niektorí znalci tvrdia, že k obľúbenosti pukanskej keramiky prispel kolektívny vkus rôznorodej society – roľníkov, remeselníkov, baníkov, vinohradníkov, obchodníkov a mešťanov z celého územia hontianskeho regiónu. V minulosti bola najlepšou inšpiráciou pre tunajších tovarišov povinná trojročná vandrovka po svete.

Kus histórie pukanského hrnčiarstva stelesňuje 82-ročný majster Ján Könyves. Okrem klasickej vlastní už aj modernú elektrickú pec. Obdivuhodné je, že ešte stále pracuje na objednávkach ÚĽUV-u. Všetci obyvatelia obce poznajú aj keramickú dielňu Jána Franka, ku ktorej vedie Štiavnická cesta a spoľahlivým identifikátorom jeho obydlia je kríž na kopci. Tento majster dokáže vyrobiť hlinený pekáč, na ktorom sa dá upiecť kurča bez toho, aby plávalo v masti. Žiaľ, nestačí uspokojiť dopyt všetkých záujemcov z celého Slovenska. O to milšie bolo, že naše sklamanie chcel zmierniť pozvaním do svojej vínnej pivnice.

Vinorodý kraj

Po zrušení cechového systému (1872) a vzrastom priemyselnej výroby sa zmenšoval počet remeselníkov, ale pribúdalo vinohradníkov a záhradkárov.

Staré písomné záznamy potvrdzujú, že v oblasti Pukanca bolo vinohradníctvo rozšírené v 13. storočí. V obci na úpätí Štiavnických vrchov sa už stáročia pestuje kvalitné hrozno v najvyššie položených viniciach na Slovensku (495 m). Svedčí o tom aj názov viničného kopca Vajrab, ktorý je skomoleninou nemeckého názvu Weinrebe (vínna réva).

Pukanská vulkanická pôda dodáva vínnemu moku špecifickú chuť a jeho sviežosť a kvalitu udržujú zase dobré vínne pivnice – ľochy, ktoré v minulých storočiach vykopali baníci do zvetraného andezitu. Víno slúži ako prostriedok vzájomného porozumenia na stretnutiach s rodákmi, krajanmi a priateľmi. Na jeseň sa konajú oberačkové slávnosti a v Dome záhradkárov výstava ovocia, zeleniny, kvetov a ručných prác.

Pukanské čierne moruše boli vyhlásené za chránený prírodný útvar a sú raritou tohto chotára, kde rastie okolo 500 rodiacich stromov, zväčša starších ako dvesto rokov. Plody týchto vzácnych drevín volajú obyvatelia viničné jahody. K pestovateľským úspechom tunajších osadníkov patrí aj vynikajúca pukanská cibuľa, za ktorú si v minulosti vyslúžili prezývku cibuliari. Záhradkárska organizácia má viac ako dvesto členov a patrí medzi najväčie v okrese Levice. V marci tohto roku si pripomenula tridsiatiny.

Podľa spisovateľa Andreja Chudobu, ktorý žije v tejto obci už bezmála polstoročie sú Pukančania spola Dolniaci a spola Horniaci. Zakotvil medzi nimi ako mladý učiteľ z realistického dôvodu s romantickým nádychom. “Niekto povedal, že osudom muža je žena a tento závažný element ma priviedol do Pukanca. V našej brandži sa málokomu stalo, aby sa oženil so študentskou láskou – taká romantika sa veľmi nepestovala,” hovorí majster písaného slova. Kvôli neexistujúcemu “ch” v maďarčine sa jeho predkovia dlhé storočia volali Hudobovci. “Chudoba je vlastne pseudonym a možno aj satisfakcia za sfušovanú spoluhlásku v matrike,” konštatuje s úsmevom. Ako dôchodca je vraj vyťažený aj chlebovými záležitosťami v záhrade, ale toto prostredie mu poskytuje ideálny pokoj i tvorivú inšpiráciu pre literárnu činnosť, ktorej sa venuje profesionálne od roku 1987.

O niekoľko domov vyššie žije ďalší spisovateľ Ivan Kadlečík, ktorého tvorba je takisto známa nielen doma, ale aj v zahraničí. Literatúra má v Pukanci trvalé domovské právo.

Knižnica s internetom

Senior Holuby, ktorý tu v roku 1846 založil prvý čitateľský spolok pod názvom Mestské kolo s knižnicou, by sa tešil z činorodosti svojich nasledovníkov. Pukanec ako jediná z obcí v okrese má knižnicu, ktorá poskytuje služby čitateľom prostredníctvom knižničného informačného systému Libris. Tristo čitateľov má k dispozícii viac ako pätnásť a pol tisícový knižný fond a od januára tohto roku môžu za poplatok využívať aj službu internetu.

Občianska vybavenosť obce sa nelíši od služieb menších miest. Majú tu vlastný obecný podnik i rôzne aktivity drobného podnikania. Pre obec je výhodou, že je stopercentným vlastníkom spoločnosti Lespol s.r.o, ktorá obhospodaruje 1 500 ha lesov a prevádzkuje pílu. Z tvrdého dreva sa vyrábajú parketové prierezy na vývoz do Poľska. “Prenájom poľovného revíru na desať rokov prosperujúcej firme Pal inalfa Vráble pomohol obci dokončiť plynofikáciu,” hovorí starostka.

Pukančania považujú za samozrejmé, keď sa o ich obci vie. Nielen doma, ale aj v zahraničí. Nečudo, že využívajú aj výdobytky technického pokroku a obecná správa má internetovú stránku, ktorú si môžu pozrieť ľudia na celom svete.

Dobré meno obce šíri pod vedením Denisy Sujovej aj folklórna skupina Vajrab. Deti základnej školy sú členmi súboru Vajrabček. Divadelný súbor Mladosť pod taktovkou Márie Struhárovej predvádza tradičné ľudové zvyky. O kultúrne aktivity sa pričinil najmä Peter Klinko. Z jeho iniciatívy sa rozvinuli aj družobné vzťahy s folkloristami v juhoslovanskej Selenči. Hrozná noc Pukanská je názov hry, ktorú nacvičil s divadelníkmi ako memento na vyplienené mesto Turkami.

Neúprosná štatistika ukazuje za posledné desaťročie úbytok obyvateľov. V obci s 2148 obyvateľmi nemá prácu až 355 osôb, čo z ekonomicky činnej populácie predstavuje až 32-percentnú nezamestnanosť. Mladí, ktorí nenachádzajú prácu podľa svojich predstáv odchádzajú do miest, ba aj do cudziny. Spisovateľ Ivan Kadlečík sa v úvahe, ktorú uverejnili Pukanské noviny vyznáva, že “staroba je oslobodenie sa od zamestnania, vojenskej služby, povinnej školskej dochádzky, od žien a skrytých vášní, trochu aj od hlúposti a zbytočných viet. Od budúcnosti zahmlenej.” Možno preto sa sem na staré kolená vracajú pukanskí rodáci, aby po peripetiách života našli pokoj v prekrásnom prostredí a vychutnali hodnoty vinohradníctva, ovocinárstva, záhradkárstva i poľovníctva.

Zdena ČUPÍKOVÁ 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *