Hrnčiarstvo – jedno z najstarších remesiel

pôvodné umiestnenie: Turzová, M.: Hrnčiarstvo – jedno z najstarších remesiel; Pamiatky a múzeá, 3/1998

Ak v starších obdobiach našich dejín pokladáme akúkoľvek inú činnosť na uspokojenie základných ľudských potrieb okrem poľnohospodárstva za remeselnú, jej počiatky musíme hľadať v dávnej minulosti. Územie, na ktorom sa naši predkovia usadili, poskytovalo dostatok potrebných surovín – dreva, rúd, hliny, kameňa a iných materiálov, ktoré boli podmienkou pre vznik a rozvoj remesiel.

Kováčstvo patrilo medzi najstaršie a najrozšírenejšie remeslá všeobecne. Už v období raného feudalizmu sa predpokladá výskyt jeho predstaviteľov v každej väčšej osade. Okrem kováčstva to bolo hrnčiarstvo a šperkárstvo. Tieto profesie sa oddelili od poľnohospodárstva medzi prvými, o čom je dostatok vecných dôkazov.
Vďaka systematickému erudovanému archeologickému bádaniu môžeme dnes zodpovedne tvrdiť, že už v období raného feudalizmu, v 9. – 12. storočí, na území Slovenska bolo poľnohospodárstvo od remeselnej výroby odčlenené, čo dokladujú kováčske, hrnčiarske i šperkárske nálezy. Keramické predmety vypovedajú, že časť z nich sa zhotovovala v špecializovaných výrobniach, časť pravdepodobne doma. Neskôr ich výroba prerástla rámec rodiny. Začali sa nimi zaoberať zručnejší jednotlivci, ktorí ich začali vyrábať pre potreby osady, alebo iného širšieho spoločenstva.

Výrazným medzníkom v hrnčiarskej výrobe je zavedenie hrnčiarskeho kruhu, ktorý (už s nožným pohonom) je na našom území známy od polovice 9. storočia.
Z veľkomoravského obdobia, kedy nastal obrovský rozvoj výrobných síl, máme – zasa vďaka archeologickým nálezom – doklad o existencii špecializovaných hrnčiarskych dielní. Zatiaľ najznámejšia z nich sa našla v Nitre – Lupke, kde bolo objavených 17 hrnčiarskych pecí a jedna pec na pálenie vápna, ktoré sa pridávalo do hrnčiarskej hliny.
V poveľkomoravskom období (10. – 11. storočie) dokladujú hrnčiarsku výrobu viaceré nálezy. Spomenieme nález kováčskej a hrnčiarskej dielne napr. v Hrádku pri dedine Bystrička pri Martine. Na turčianskych hradiskách panoval koncom 11. storočia čulý hospodársky a spoločenský život, ktorý je doložený poľnohospodárskymi i remeselníckymi nástrojmi.
Stredoveké hrnčiarstvo sa sústreďovalo v podhradských osadách, na panstvách a v práve vznikajúcich mestách. Od 14. storočia sa začínajú objavovať písomné záznamy o hrnčiarskej výrobe (Bratislava 1379, 1452, Pozdišovce 1416). Záznamy z roku 1420 svedčia o špecializovaných hrnčiaroch v Bardejove, kde vznikol v roku 1475 prvý hrnčiarsky cech.
Ďalšie hrnčiarske cechy, ktoré na Slovensku vznikali, sú novoveké, väčšina z nich vznikla v priebehu 16. storočia, najmä na východnom a západnom Slovensku (napr. Košice, Prešov, Levoča, Kežmarok, Šamorín, Bratislava, Trnava, Trenčín). Na území stredného Slovenska je z tohto storočia známy len jeden hrnčiarsky cech, a to v Žiline (rok 1582). V priebehu ďalších storočí cechov úmerne pribúdalo rovnomerne po celom území Slovenska. V polovici 19. storočia bolo činných 61 cechov.
Cechy poskytovali hrnčiarom hospodársku a obchodnú ochranu, dbali na kvalitu výrobkov, vykonávali charitatívnu a sociálnu činnosť (starosť o vdovy, siroty a pod.). Po zrušení cechov v Uhorsku, v roku 1872, začali na ich princípe vznikať rôzne miestne spolky a združenia, ktoré miestami pretrvali do polovice 20. storočia.

Výrobky z dreva a hliny boli v dedinských domácnostiach Slovenska najbežnejšie a najpoužívanejšie. Drevo bolo dostupným a ľahko opracovateľným materiálom, ktorý poskytoval široké možnosti využitia – od stavby domov a hospodárskych budov cez zariadenie interiérov, poľnohospodárske náradie až po drobné úžitkové a kultové predmety. Hlina sa využívala pri stavbe domov a hospodárskych stavieb, ale najmä na výrobu riadu, potrebného v každej domácnosti. Geografické podmienky Slovenska poskytovali v hojnej miere obidve suroviny, a tak predmety z dreva a hliny dominujú v slovenskej tradičnej ľudovej kultúre.

Vhodná surovina na tvarovanie nádob – hlina, bola v niektorých náleziskách taká kvalitná a bohatá, že sa začala vyvážať (napr. spod Sitna do Viedne a manufaktúry v Holíči vozili z Gemera celé vlaky hliny na Dolnú zem). Bohaté boli aj náleziská farebných zemitých hliniek – engob – na poťahovanie nádob a gliedy na glazúrovanie v okolí Banskej Štiavnice. Bohatstvo lesov Slovenska – ďalší nevyhnutný komponent hrnčiarskej výroby – poskytovalo ideálne podmienky na vznik a rozvoj hrnčiastva. Najmä počas 18. storočia zaznamenávame jeho nebývali rozmach. Zvýšil sa počet lokalít a výrobcov, miestami sa z hrnčiarov zoskupovali celé dediny (Novohrad, Gemer, Hont, Orava).
Hrnčiarska hlina je červenkastej farby, hrubšia, ohňovzdorná, na rozdiel od džbánkarskej, ktorá je vápenitá a po vypálení biela. Výrobky z nej nie sú vhodné na tepelnú úpravu jedál, lebo obsahujú málo ohňovzdorných látok. Črep hrnčiarskych výrobkov je mäkký, vypaľuje sa pri nižšej teplote ako fajansa (do 960 stupňov Celzia). Aby hrnčiarske výrobky neboli pórovité, poťahujú sa hlinkami – engobami, ktoré majú rovnaké chemické vlastnosti ako základná hlina a polievajú sa glazúrami, ktoré pálením priľnú k črepu.

Technológia výroby zostala v podstate po stáročia nezmenená. Ide o proces tvarovania, sušenia, vypaľovania a zdobenia nádob. Špeciálne vlastnosti nerastných surovín po celom procese v konečnom dôsledku spôsobia, že nádoba získava pevné, nepriepustné vlastnosti a je odolná proti teplote, čo bolo dôležité v období prípravy jedál na otvorenom ohnisku prakticky do začiatku 20. storočia.
Výrobný proces začína prípravou hliny z vhodných hlinísk, súčasne s hlinou sa kopali aj hlinky na engobovanie. Hlina sa nechala cez zimu vymrznúť. Pred točením sa spracovala, polievala vodou, miesila, čistila, aby vznikla mäkká tvárna masa, čo najplastickejšia a najčistejšia. Tento zdĺhavý a namáhavý proces zjednodušilo a urýchlilo začiatkom 20. storočia zavedenie ručného mlynca, v ktorom sa medzi dvoma valcami premieľala hlina niekoľkokrát. Pred točením na kruhu si hrnčiar pripravil hlinu na kusy podľa veľkosti nádob, ktoré išiel točiť. Hrnčiarsky kruh od jeho vynálezu prekonal niekoľko vývojových štádií – pôvodne ručný, neskôr nožný, u nás známy od polovice 19. storočia, od 20. storočia elektrický.

Pri točení nádob hrnčiari rozdeľovali riad na tzv. široký a vysoký. Jednoduchšie bolo točenie širokého riadu, kam patria taniere, misy a všetky nádoby miskovitého tvaru, vysoký riad tvorili hrnce, krčahy, džbány, mliečniky, krpky a pod. – teda nádoby, ktoré sa vyťahovali smerom nahor. Formujú sa tak, že hrnčiar vytvaruje valec, ktorý potom „bruchatí“ a tvaruje do príslušnej veľkosti a hrúbky, pričom si pomáha ľavou rukou vnútri nádoby, a pravou zahládza steny dreveným nožom. Okraje zahladí kúskom kože a napokon hotový výrobok odreže z kruhu drôtom. Hotové nádoby sa nechávajú čiastočne vysušiť. Po čiastočnom vysušení a nalepení uška sa polievajú engobami s rôznym sfarbením, čo závisí od množstva nerastov, najmä železa v pôde. Na potiahnutú nádobu sa maľuje výzdoba farebnými hlinkami. Na zdobenie sa používal kravský roh s brkom v tenšom konci, do ktorého sa naliala hlinka alebo kukučka, nazývaná tiež grguľa či gurguľa, čo je hlinená nádobka s dvoma otvormi. V menšom je osadené brko, väčším sa nalieva farba, stekajúca do brka. Na výzdobu sa používali aj štetce zo zvieracej srsti, neskôr kupované, ale aj napr. drievka na vypichovanie a kontúrovanie dekoru, hubky a pod. Najstarším výzdobným nástrojom bola ľudská ruka, ktorou sa nanášali na nádobu bodky a linky. Pri čiernej zadymovanej keramike, ktorá sa vypaľovala v hrnčiarskej peci bez prístupu vzduchu, sadze vytvorili súvislý poťah, ktorý nahrádzal poťahovanie a glazúrovanie nádob. Vyzdoboval sa leštením kameňom alebo sklom a po vyhladení získal striebristý lesk.

Najpoužívanejší bol geometrický dekor – rotáciou hrnčiarského kruhu vznikali linky, pásy, vlnovky, bodky, špirály atď. Obľúbený bol rastlinný motív – rôzne druhy kvetov, listy, úponky, stromy atď. Menej, iba v niektorých lokalitách, sa vyskytuje figurálny dekor (ľudské a zvieracie figúry, napr. Pukanec, Beluj, Nová Baňa) a dekor grafický, ktorý obyčajne dopĺňa predchádzajúce druhy. Farebnosť je od bielej, žltej, okrovej, zelenej po tmovohnedú až čiernu, podľa obsahu mangánu v hline. Používali sa aj farbivá na základe oxidov kovov, ktoré musia mať zhodné vlastnosti so základným črepom. V mnohých lokalitách, najmä pri výrobkoch určených na tepelnú úpravu jedál, sa používala monochrómna glazúra, bez výzdoby. Od konca 19. storočia sa stretávame s modrou farbou.

Hotové výrobky sa vypaľujú v hrčiarskych peciach. Najjednoduchšie a najstaršie boli homolovité poľné pece, s uzavretým alebo odkrytým otvorom navrchu. Novšie typy, tzv. kasselské, prevzaté z výroby fajanse, s vodorovne postupujúcim plameňom, boli umiestnené v interiéri. Od polovice 20. storočia sa používali pece elektrické. Sortiment výroby bol pestrý. Od rôznych typov hrncov, džbánov, krčahov s rôznym obsahom, ktoré slúžili na prípravu a odkladanie jedál, cez misy, vandlíky, pekáče, tiež na prípravu a konzumáciu, až po nádoby obradové, príležitostné (obedáre, pekáče, v ktorých sa nosilo jedlo na svadby, šestonedielkam a pod.). Nezanedbateľnú súčasť hrnčiarskej výroby tvoria drobné úžitkové predmety (lieviky, svietniky, napájadlá, kvetináče, dymáky na včely, nádoby na liatie vosku, kalamáre a pod.). Menej oproti fajanse sa v hrnčiarstve stretávame s figurálnou tvorbou (Pukanec, Pozdišovce). Tradičná tvorba mala podobu svietnikov a pokladničiek, detských hračiek. V poslednom storočí možno hovoriť o figurálnej plastike (V. Frank Pukanec, M. Polaško Pozdišovce a iní). Súčasťou hrnčiarstva bolo aj kachliarstvo, ktoré nachádzame na celom Slovensku.

Významnými strediskami výroby boli na východnom Slovensku Pozdišovce, Bardejov, Prešov, Snina, kde sa udržala tradičná výroba. Časť výrobní zanikla v 19. a 20. storočí (napr. Jasov, Košice, Michalovce, Stropkov a iné). Z Liptova spomenieme aspoň chýrnych kachliarov z Hýb a Važca, ale hlinený riad robili aj hrnčiari v Ružomberku, Štrbe, na Orave v Bielom Potoku bolo v 18. storočí až 25 hrčiarov, najdlhšie sa tu udržala výroba v Trstenej, ktorá bola charakteristická svojou tmavočervenou glazúrou, nazývanou husacia krv a výrazným bielym dekorom, kde pracovalo začiatkom 20. storočia 30 hrnčiarskych majstrov. V Turci bolo významnejším hrnčiarskym strediskom Slovenské Pravno, ktoré uspokojovalo potreby širšieho okolia. Výroba tu zanikla v 30. rokoch 20. storočia. Na hornom Ponitrí boli hrnčiarske centrá napr. v Nedožeroch – Brezanoch, Prievidzi, Nitrianskom Pravne. V Prievidzi bola hrčiarska dielňa majstra Mečiara aktívna do 60. rokov 20. storočia. Oblasť Hontu bola bohatá na hrčiarske strediská (Banská Belá, Banská Štiavnica, Počúvadlo a ďalšie). Najvýznamnejším strediskom až do súčasnosti ostal Pukanec, s nepretržitou výrobou od 16. storočia. Bohatstvo tvarov, výzdoby v zemitých prírodných farbách, pestrosť rastlinných, figurálnych i grafických motívov právom kladú toto centrum na popredné miesto v slovenskej hrnčiarskej tvorbe. Okrem Hontu spomenieme Beluj, pri Banskej Štiavnici, kde výroba síce zanikla koncom 19. storočia, ale výrobky majú ojedinelý dekor v rámci Slovenska – veľkoplošný, sgrafitový, rastlinný i figurálny, v ktorom cítiť prvky osmanskej kultúry. Ľubietová pri Banskej Bystrici je podobne ako Pukanec známa svojimi výrobkami počas troch storočí až do súčasnosti. Z najznámejších hrnčiarskych centier z Tekova uvedieme hrčiarske strediská v Brehoch a Novej Bani. S touto produkciou sa môžeme stretnúť na území celého Slovenska, aj mimo neho, napr. v Maďarsku, lebo brežania nielen že takmer v celej obci riad vyrábali, ale ako priekupníci ho skupovali (napr. aj z Pukanca a iných okolitých výrobní) a vyvážali do Maďarska a na Dolnú zem.

Jedinečnou ukážkou sústredenia hrčiarskych stredísk je Novohrad a Hont. Na niektorých miestach vytvárali hrnčiari celé dediny (Hrnčiarska Ves, Sušany, Zalužany). Okrem bežného sortimentu sa tu vyrábala aj technická keramika, výrobky hrnčiarov mali odbytištia aj mimo územia Slovenska, v Sedmohradsku a na Dolnej zemi.
Z Novohradu uvedieme významné výrobné centrum Halič, kde ešte v roku 1900 pracovalo 86 hrnčiarov, so širokým funkčným sortimentom, známym a predávaným po celom našom území.
Vymedzený priestor nedáva možnosť uviesť doposiaľ všetky známe strediská. Z Gemera uvedieme aspoň Šivetice s bohatou tradíciou a pestrým dekorom, ktorý hrnčiari oživili novými motívmi po absolvovaní kurzu v Ústave pre zveľaďovanie živnosti v Martine, o čom svedčia výrobky z výstavy usporiadanej po absolvovaní kurzu v roku 1936 v Šiveticiach.
Na západnom Slovensku sa pristavíme pri modranskej výrobe. Táto lokalita je známejšia výrobou fajansových prác, ale v Modre bolo rozvinuté aj hrnčiarstvo. Trasakované misy a taniere s hnedozeleným zatekaným dekorom, robeným do mokrého bieleho podkladu, sú veľmi efektné a boli aj obľúbené, tvorili ozdobu nejednej západoslovenskej domácnosti. V Šamoríne, Trnave, podobne ako v Modre, zhotovovali nielen úžitkový sortiment, ale rozšírená tu bola aj výroba rôznych foriem na drobné i väčšie pečivo (ryby, barančeky, drobné hviezdičky a iné). Vyrábali sa tu v hojnom počte aj obedáre kmotornáky s rúčkou na vrchu, dvojačky, keramické plastiky atď.. Aj takýto stručný výpočet výrobkov a lokalít hrnčiarskej výroby je dokladom stáročného vývoja, rozvoja a rozkvetu jedného z najstarších remesiel, ktoré dodnes prežíva. Práce neraz anonymných majstrov tvoria neoddeliteľnú súčasť klenotnice našej ľudovej kultúry, ktorou sa právom hrdíme doma i v zahraničí.LITERATÚRA
Bialeková, D.: Stav remeselnej výroby na Slovensku v 9. – 11. storočí. Zborník O počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1963.
Jeršová, M.: Príspevok k dejinám hrnčiarstva a keramiky na Slovensku. Historické štúdie VI, 1960, s. 311 – 319.
Chropovský, B.: Slovanské pohrebisko v Nitre na Lupke. Slovenská archeológia, X – 1, Bratislava 1962, s. 208 a n.
Petrovský – Šichman, A.: Slovanské osídlenie severného Slovenska. Vlastivedný zborník Považia, 6, 1964, s. 81 a n.
Plicková, E.: Pozdišovské hrnčiarstvo. Bratislava 1959.
Plicková, E.: Hrnčiarstvo v Pukanci. Slovenský národopis, 12, č. 2, 1964, s. 161 – 219.
Plicková, E.: Krása hliny. Bratislava 1996.
Plicková, E. – Scheufler, V.: Lidová hrnčina v Československu. Uherské Hradište 1966.
Polonec, A. – Turzová, M.: Pukanská keramika. Zbierky NO SNM v Martine. Martin 1962.
Špiesz, A.: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava 1972.
Turzová, M.: Hlina a krása.(Stredoslovenské hrnčiarske dielne). Katalóg výstavy, Martin 1987.
Turzová, M.: Belujské hrnčiarstvo. Martin 1990.

ZOZNAM FOTOGRAFIÍ – v elektronickej verzii dokumentu nie sú uverejnené
1. Kulač, Pukanec, rok 1929; Foto Kovačková
2. Svietnik a pokladnička, keramická plastika podoby ženy, Pukanec, 80. roky 19. storočia; Foto Kovačková
3. Krčah, Beluj, rok 1879; Foto Kovačková
4. Krpka, Ľubietová, 60. roky 20. storočia; Foto J. Dérer
5. Tanier, Nová Baňa, 60. – 70. roky 19. storočia neg.č.; Foto Kovačková
6. Nádoba na liatie vosku, Novohrad, rok 1795 neg.č. 7346; Foto Kovačková
7. Dvojačky, západné Slovensko, koniec 19. storočia 5101; Foto Kovačková
Archív SNM – Etnografické múzeum v Martine

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *