HRNČIARSTVO

in: Mezeiová, A.: Náčrt hospodárskych dejín Pukanca (so zameraním na remeslá a hrnčiarsku výrobu). Práca ŠVOČ, Bratislava : FiF UK, 1989

V dejinách remeselnej výroby Pukanca je najvýraznejším prínosom hrnčiarska výroba nádob. Hrnčiarstvo prispelo vo veľkej miere k dobrému menu mesta.
Archívne doklady datujú rozvoj hrnčiarskej výroby od r. 1663, keď si cech vypožičal artikuly od novobanských hrnčiarov. Ďalší rozvoj remesla závisel od prosperity baníctva a od nárokov a požiadaviek spotrebiteľov v príslušnom období. Ťažba vzácnych kovov neustále upadala, miestni obyvatelia sa stále viac orientovali na remeselnú výrobu. Dokladom je počet učňov podľa prijímacieho protokolu z r. 1668 – 1814.1/

Z artikúl pukanského hrnčiarskeho cechu, pochádzajúcich z r. 1782, sa dozvedáme o vnútornej organizácii členov. Hlavou cechu bol cechmajster, ktorý opatroval pečať a pokladnicu, zvolával zhromaždenia majstrov, ktoré sa konali v jeho dome. Každé tri mesiace sa na zhromaždení zúčastňoval aj mešťanosta.
Každý majster mal jedného – dvoch učňov, ktorí boli „pripovedaní“ na cechových zhromaždeniach. Za každého odvádzal poplatok 1 zlatý 30 grajciarov do „poctivej cechovej lády“ (pokladnice) ako zápisné. Učňovstvo trvalo 3 – 4 roky, počas ktorých robil učeň tzv. „drobizg“ (hračky, malé tanieriky, krčiažky). Ako tovariš odchádzal na 3-ročnú vandrovku – najčastejšie do maďarských hrnčiarskych osád (Tata – Komárňanská stolica, Tiszafűred – Hevesská stolica, Čakvár, Palota, Mór – Fejérvárska stolica). Po vandrovke sa musel podrobiť vandrovnej skúške, aby sa mohol stať samostatným majstrom. Od 2. polovice 19. storočia bolo podmienkou majstrovskej skúšky urobiť veľký hrniec (30 – 40-litrový), misku a rajnicu. Na majstrovskej skúške dozerali 3 – 6 majstri z cechu. Na základe tejto skúšky a ústneho referátu členov „skúšobnej komisie“ zhromaždenie hrnčiarskeho cechu udelilo skúšanému v prítomnosti všetkých členov majstrovskú hodnosť. Nový majster musel do cechovej pokladnice zložiť 10 zlatých. Vidiečania, ktorí sa uchádzali o prijatie do miestneho hrnčiarskeho cechu, platili vyššie sumy (nezriedka až 120 zlatých) a museli zložiť prísahu vernosti mestu.
Patrónom cechu bol sv. Florián. Na floriánsku pobožnosť museli chodiť všetci majstri, tovariši a učni do rímsko-katolíckeho kostola bez rozdielu vyznania. Po nej bývala hrnčiarska zábava. Počas posledných fašiangových dní mávali tovariši 3 dni trvajúcu zábavu – „hodovanie“, na ktoré pozývali aj svojich majstrov.

Najväčší rozkvet plného rozvinutia pukanského hrnčiarstva nastáva koncom 18. storočia a trvá približne do sedemdesiatych rokov 19. storočia. V ňom dominuje úžitková keramika. Najvýraznejšiu časť tvorí výroba džbánov. Boli to džbány príležitostné – cechové, svadobné, kmotrovské, snubné – ale aj na denné používanie. Jednotlivé cechy si u hrnčiarov objednávali džbány s figurálnou výzdobou, doplnené textami. Podľa datovania zrejme najstarším zachovaným pukanským výrobkom je práve cechový džbán garbiarov z r. 1797.2/ Okrem výjavov z remeselníckeho života sa na výzdobe keramiky objavujú postavy vinohradníkov, pracovné výjavy z dielne, pri domácich prácach (pradenie, predaj). Nechýbajú ani pijanské motívy umocnené textom. Postupne figurálna maľba ustupuje a prevláda ornamentálny dekor.
Začiatkom 19. storočia vznikajú v cechovom systéme pukanského hrnčiarstva problémy spôsobené nadprodukciou. Na magistrát sú posielané žiadosti, aby sa veľký počet majstrov, tovarišov a učňov už viac nezvyšoval, lebo jeden druhému živnosť „odjímajú a potom všetci do chudoby skrz nepredanú manufaktúru svích a nedostatek materiálnych veci upadajú“.3/
Odbyt riadu smeroval v menšej miere do susedných výrobní Brehy, Banská Štiavnica, Beluj, Prenčov a Krupina, viac na juh a juhozápad – na jarmoky a trhy v Šahách, Modrom Kameni, Balašských Ďarmotách, Nagyoroszi (Novohradská stolica), Vacove (Piešťanská stolica), ďalej na juh Maďarska až do stolice Vasmegye. Hrnčiarsky riad predávali zväčša priekupníci, ktorí predávali riad vyrobený na objednávku, ako o tom svedčí archívny doklad z roku 1812 (rodina Zentekova, Ján Uhrinčať)4/. Bývali to Pukančania ale aj Brežania.

Koncom 19. storočia v súvislosti s konkurenciou fabrickej výroby smaltovaného riadu cena hrnčiarskych nádob veľmi klesla a nastal aj všeobecný úpadok hrnčiarstva. Trhy sa premiestňujú na južné Slovensko, po vzniku ČSR a strate odbytísk v Maďarsku sa hlavnými predajnými miestami stávajú Levice, Zlaté Moravce, Želiezovce, Vráble a Tekovské Lužany.
Po zániku cechovníctva v r. 1867 sa hrnčiari združili do hrnčiarskeho priemyselného spolku. Ten dokázal pozdvihnúť výrobu na vyššiu úroveň a mnohí majstri si hľadajú iné zamestnanie. V tomto období pracuje okolo 50 majstrov.
Východiskom pre hrnčiarsku a novšie tehliarsku výrobu bola stavba na výrobu tehly a škridle Alexandra Sľuku (1898). Odvoz výrobkov bol nákladný, keďže nablízku nie je železnica. Po druhej svetovej vojne výrobňa zanikla.

Do r. 1951 pracovali hrnčiarski majstri ako súkromníci. Neskôr sa zorganizovali do Hrnčiarskeho ľudového družstva, ktoré patrilo najprv k pozdišovskému, neskôr sa osamostatnilo ako výrobňa ÚĽUV-u v Bratislave. V r. 1955, kedy bolo hrnčiarske družstvo načas pričlenené ku Košikárskemu družstvu v Leviciach, sa začala stavať výrobňa družstva, ktorá od r. 1957 pracovala ako keramická prevádzka Pohronského všeodborového družstva so sídlom v Leviciach. Zaviedla sa v nej strojová výroba kvetináčov (záhradná keramika). Približne od r. 1981 prešla výrobňa pod správu n.p. Novochema Levice. Vyrábali sa tu výrobky s funkciou úžitkovej aj dekoratívnej keramiky. Sčasti nadväzovala na 300-ročnú pukanskú hrnčiarsku tradíciu. Podnik zanikol v deväťdesiatych rokoch 20. storočia.

Znaky pukanskej keramiky:

1. hlina červenkastej farby
2. podkladové poťahy – biele, tehlovočervené, hnedé, čiernozelené
3. dekoratívne farby – engoby – biela, tehlovo červená, hnedá, okrovožltá, čierna, zelená, od konca 19. storočia aj modrá-šmolková
4. ornamenty
     a/ rastlinné – „hrachové“ kvety, „jerichov“ kvet (tulipán), rozkvitnutá ďatelinka, lístky
     b/ grafické – vlnovky, špirály, pásiky, bodky
     c/ zvieracie – vtáčiky
     d/ figurálne – postavy remeselníkov, vinohradníkov (na výrobkoch J. Moravčíka)
5. výzdoba –
     a/ hrncovité tvary – okrem mliečnikov sú gliedené zvnútra aj zvonku, prevažuje okrovožltý podklad. Nebývajú pomaľované s výnimkou širáňov, ktoré sa používali pri slávnostných príležitostiach.
     b/ krčahovité tvary – bohato zdobené, maľované, gliedené z oboch strán
     c/ miskovité tvary – bohatý dekor s rôznym podkladovým variantom (bledý – sépia – s kvetmi, tehlovočervený so „spúšťanými“ ozdobami, biely so „spúšťanými“ ozdobami, bez podkladu)
     d/ praktický riad (dolkárne, lieviky – „trichtáre“, cukorničky, podložky, svietniky, popolníky atď.) – črepový podklad alebo čiernozelený
     e/ figurálna tvorba (poloplastické a plastické výrobky)5/ – sú všetky pomaľované engobami pukanskej farebnej škály
6. text – býva umiestnený hlavne na džbánoch. Texty sú jednak určené konkrétnej osobe a s vročením, jednak sú to zdravice, prípitky, mravoučné texty, praktické rady ako piť víno, úvahy o vode a víne, o ich účinku na zdravie a p. Ich pôvodcami boli učitelia, kantori, ale aj sami hrnčiari. Sú to jednak vymyslené veršíky, jednak príslovia.

Výroba

Hlinu na spracovanie získavali výrobcovia v miestnych lokalitách Šafranice, Teplá voda, kde sa však rýchlo vyčerpala; dolovanie z 10-15 m hĺbok bolo namáhavé. Neskôr sa používala hlina z chotárov Drahy a Pod Uhliskami. Hlina nebola rovnakej kvality.
Na Drahách sa vyskytovala červenkastá, ostrá hlina, málo súdržná, ktorá sa miešala s bielou hlinou mastnou Spod Uhlísk. V spolkových časoch kopali hlinu len tovariši a mladší majstri, starší dohliadali na jej presné rozdelenie. Bola to menšia slávnosť.
Po vykopaní sa hlina uložila na hlinisko, poliala sa vodou, aby zmäkla. Zmäknutá sa v kusoch ukladala do „pňa“ (stojatý valcovitý tvar, v ktorom sa striedali vrstvy červenej a bielej hliny ). Peň sa ubíjal drevenou „kujanicou“, ďalej sa krájal zakriveným nožom „struhom“, čím sa odstránili tvrdé kusy hliny a kamene. Tenké pokrájané vrstvy hliny sa napokon mleli na hrnčiarskom mlyne. Keď hrnčiar mlyn nemal, musel hlinu trikrát nabíjať do pňa a trikrát strúhať. Potom hlinu položil na „val“ (drevená rohová lavica), kde ju miesil do rovnomerného zmiešania oboch druhov hlín. Vypracovaná hlina sa rozdelila na hrudky, ktoré mali rôzne veľkosti – podľa druhu výrobku. Jedna hrudka predstavovala jednu nádobu.

Hrnčiarsky kruh sa nachádzal pri vale s hlinou, pričom hrnčiar sedel na vale. Z hrudky sa najprv vytvorí dutá kachlica a ďalej sa formuje „pintúchom“ (remeňom). Na vale je aj tzv. „kalnica“ – dvojitá nádoba na umývanie remeňa a rúk. Po vyhotovení potrebného tvaru sa výrobok oddelil od kruhu „strunkou“. Pri krčahoch, niektorých druhoch misiek a hrncov potom nasledovalo „uchatenie“ – pripevnenie ucha zo šúľka hliny.
Hotové výrobky sa maľovali 5 základnými farbami získavanými jednak z prírodných zemitých hliniek,6/ jednak kupovanými.
Dnes sa maľuje priemyselnými farbami.

Vymaľovaný riad sa sušil na policiach („postele“ alebo police voľne visiace z povaly) a po dôkladnom vysušení nasledovalo prvé vypaľovanie (26 – 30 hodín pri teplote 500 – 560°C). Ním získali výrobky červenohnedú farbu. Nasledovalo gliedenie (neskôr glazúrovanie), ktoré dodávalo výrobkom výslednú farbu a lesk. Konečným úkonom bolo druhé pálenie, trvajúce 10 – 12 hodín pri teplote 900 – 1000°C.
Pri výrobe riadu pomáha celá rodina – hlavne pri maľovaní a glazúrovaní.
V roku 1989 sa aktívne zaoberali hrnčiarskou výrobou v Pukanci traja majstri – Viliam Frank, Ján Könyves, Ján Majláth, ktorí pracovali pre ÚĽUV. Ján Moravčík, posledný z vtedy žijúcich hrnčiarskych majstrov, robil keramiku len príležitostne – na objednávku. Dnes nadväzuje na tradície pukanskej keramiky Ján Frank, príležitostne Ján Könyves so synom Petrom.

Ján Moravčík

Základné znaky produkcie: tehlovočervený základ, jednoduchý dekor – pásiky, vlnovky, glazúra zvonku aj zvnútra. Bol jediným výrobcom, ktorý používal figurálnu maľbu (zobrazovanie vinohradníkov pri práci vo vinici, pri výrobe vína, jeho konzumácii) doplnenú o výstižný nápis. Mal bohatú zbierku veršíkov, nadväzoval na svojho otca.

  • Aj keď je kyselé, ale je veselé.
  • Vínko, vínko mám ťa rád, ty si môj najlepší kamarát.
  • Dosť už bolo roboty, nalej si trocha dobroty.
  • Lepšie víno nežli voda, mnohá je z neho pohoda.
  • Víno, žena, muzika obveseľuje človeka.
  • Víno smútok zaleje, myseľ, srdce zahreje.
  • pre lekárov –Kto víno popíja, choroby zabíja.
  • Kto často pije na zdravie, ľahko príde o zdravie.

Ján Majláth

Základné znaky produkcie: biely podklad, stekané – „spúšťané“ ozdoby, vzniknuté polievaním alebo oblievaním nádoby, rámové krčahy.
Hlavným druhom produkcie boli misky, taniere a krčahy príležitostne zdobené textom.

  • Vínko hreje, vínko páli, vínko múdre hlavy šiali.
  • Pite víno šumivé, ľúbte ženy ohnivé.
  • Kamarát môj milý, víno dá ti sily,
    preto:
    keď chceš dlho žiť, stále musíš víno piť.
  • Dobré víno, pekné ženy, to sú dary našej zemi.
  • Kto chce víno slopať, musí vinicu kopať!
  • Daj Boh zdravia tomu pánu, ktorý pije z toho džbánu.

Ján Könyves

Základné znaky produkcie: biely podklad, ornamentálny dekor – hrachové kvety, tulipány doplnené lístkami.
Bol najproduktívnejším zo spomínaných majstrov. Najväčšiu časť jeho výrobkov tvoria obedové súpravy (tanier, „guľášová“ miska – šálka, misa, veľký tanier), vínové súpravy (krčah, poháriky jednoduchého tvaru) a sporiteľničky – prasiatka.

Viliam Frank

Základné znaky produkcie: tehlovočervený základ, hrachové kvety, tulipány, vtáčiky, mliečniky z jeho dielne sú bez vonkajšej glazúry a dekoru.
Hlavnú časť jeho produkcie tvoril tzv. „drobizg“ – miniatúrne krčiažky, pyskáče, obedáre (jednoduché aj dvojačky), misky.
Pôvodná dielňa majstra Franka sa nachádzala v dome na Štiavnickej ceste č. 36 – prešla pod správu Tekovského múzea. Nachádza sa v nej unikátna hrnčiarska pec; nožný hrnčiarsky kruh a mlyn na hlinu boli prevezené do Tekovského múzea. Celý dom mal byť premenený na skanzen, pretože predstavuje vzor typického hrnčiarskeho remeselníckeho domu – predná obytná izba, kuchyňa, miheľ so zadnou časťou pece (kúrenie ), dielňa so zadnou časťou pece (ukladanie riadu), police na sušenie riadu, kruh, mlyn. Pamiatkostav podcenil význam tejto kultúrno-technickej pamiatky a svojím prístupom zapríčinil porušenie zadnej časti pece. Dnešný stav domu i zariadenia je kritický.7/

Závod Keramika

V priemyselných podmienkach nadväzovala na tradíciu pukanských hrnčiarov výrobňa Novochemy Levice Keramika so sídlom v Pukanci. Suroviny získavala z južných a západných Čiech (miestne ložiská sú nekvalitné alebo si vyžadujú vysoké náklady na ťažbu). Výrobky, ktoré závod opúšťali, sa svojím vzhľadom odlišovali od keramiky súkromných majstrov.

1. menší lesk (nepoužíva sa olovená glazúra)

2. častejšie používanie modrej farby a variabilných odtieňov základných farieb dekoru

3. pri bielej podkladovej farbe je výrobok celý biely, kým majstri nechávali okraje tehlovočervenéPodľa slov vedúceho výrobne mala byť tradícia pukanskej keramiky taká, akú ju vytvoria oni. Nepripúšťal splynutie s inými hrnčiarskymi dielňami.

Výrobňa produkovala všetky druhy keramických výrobkov (hrncové, miskové, krčahovité tvary, úžitkový riad, dekoratívne výrobky). Bola to umelecko-remeselná a ľudovo-umelecká výroba prevádzaná troma technológiami – nalievaním, zatáčaním a točením z voľnej ruky. V roku 1987 nadviazala výrobňa spoluprácu s akademickým sochárom Janosom Nagyom, ktorý vykonával výtvarný a poradenský dozor pri výrobe keramiky.

1/ Štátny slovenský ústredný archív Bratislava, inv.č.XVIII, archív cechu krajčírskeho v Pukanci, A-Knihy, Protokol učňov z r. 1668-1814   <<<
2/ Slovenské národné múzeum Martin, i.č.74706, č.neg.7470, podľa Polonec, A.-Turzová,M.: Pukanská keramika,Osveta Martin, 1962   <<<
3/ Okresný archív Levice, f.Magistrát mesta Pukanec, č.117/1815   <<<
4/ OAL, MMP, č.242/1812   <<<
5/ sporiteľničky (mumáky, bábiky, psíkovia), píšťalky, popolníky s plastickými zobrazeniami rakov, veveričiek, v staršom období postavy baníkov, pastierov, muzikantov   <<<
6/ biela – Gágorská cesta, červená – Červená cesta, čierna – Stará baňa, zelená – miešanie bielej s medeným prachom   <<<
7/ Vtedajší predseda MNV nechcel objekt v takomto stave prebrať a niesť zodpovednosť z porušenia zariadenia. Uvažovalo sa o asanácii, keďže v blízkosti prebiehala výstavba školy. Dnes je v dome zriadené múzeum-skanzen a dom je v správe Obecného úradu Pukanec.   <<<