Pukanská keramika

pôvodné umiestnenie: Katarína Rényiová – Pukanská keramika; web obce Pukanec

Tradícia ľudovej hrnčiarskej výroby sa na Slovensku udržala do súčasnosti len na niektorých miestach. Jedným z nich je Pukanec, bývalé slobodné kráľovské banské mesto. Leží 18 km nas východ od Levíc, na úpätí Štiavnického pohoria. Z Pukanca, kde sa rudné žily vyčerpali skôr ako v druhých banských mestách, postupne vzniklo remeselnícke mesto. Svojimi výrobkami zásobovalo nielen ostatné banské mestá, ale aj trhy a jarmoky v širokom okolí.

Hrnčiarske remeslo bolo v Pukanci organizované vyše 200 rokov v cechu, o ktorom prvá písomná správa pochádza z roku 1663. V období cechov dosiahli výrobky pukanských hrnčiarov výbornú kvalitu z technologického hľadiska a mali tvarové i funkčne Široký sortiment. Obľubu si získali aj svojou vysokou estetickou úrovňou, ktorou predčili výrobky zo susedných hrnčiarskych stredísk. V polovici 19. storočia pracovalo v Pukanci 49 hrnčiarskych majstrov. Ich výrobky sa predávali na trhoch a jarmokoch v Leviciach, Zlatých Moravciach, Nitre, Banskej Štiavnici, Krupine, Nových Zámkoch, Ostrihome, vo Vacove a smerom na juh až na maďarskej Dolnej zemi. Uplatnili sa v mestských i roľníckych domácnostiach. Po zrušení cechov sa utvoril v Pukanci roku 1867 živnostenský Hrnčiarsky spolok, ktorý pretrval až do druhej svetovej vojny. Hrnčiari v tomto období veľmi ťažko odolávali konkurencii priemyselného smaltovaného, porcelánového a skleného riadu, ktorý zaplavoval trh. Ubúdalo majstrov a aj výrobky nevhodným napodobňovaním továrenskej produkcie strácali svoju kvalitu. Od roku 1945 sa trvale venuje starostlivosti o oživenie tradičnej hrnčiarskej výroby v Pukanci Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Pre hrnčiarov zabezpečuje potrebné suroviny i odbyt hotových výrobkov.

Pre tradičné hrnčiarstvo v Pukanci bolo charakteristické, že si hrnčiar so svojou rodinou, prípadne aj niekoľkými tovarišmi, sám zabezpečoval celý technologický proces výroby hlineného riadu. Kopanie, nabíjanie, strúhanie, mletie a miesenie hliny, teda príprava hliny k jej spracovaniu na hrnčiarskom kruhu, bola veľmi namáhavá a zdĺhavá. Riad, rukami majstra vytočený na kruhu do rôznych foriem, sa sušil, maľoval, glazúroval a napokon vypálil v hrnčiarskej peci. Hrnčiar si sám zhotovil nástroje a pripravil farebné hlinky na maľovanú, spúšťanú či rytú výzdobu. Aj predaj hotových výrobkov bol jeho starosťou. Na vzdialenejších trhoch predával svoje výrobky prostredníctvom najatých furmanov a priekupníkov. Do blízkeho okolia chodili ženy hrnčiarov s košom na chrbte predávať hlinený riad. Čutora z roku 1878 v zbierke Tekovského múzea.

Väčšiu časť hrnčiarskych výrobkov z Pukanca tvoril úžitkový riad, ktorý sa používal denne pri varení, stolovaní, uskladnení i transporte jedál a nápojov, prípadne na niektoré špecifické práce. Tento sortiment predstavujú rôzne hrnce (širáň, variak, obedár, kávnik, mliečnik, maslák, sikáč), krčahy (buťkáš, hrkáč) a miskovité nádoby (tanier, misa, vajling, šálka, rajnica, trojnožka, cedák, pekáč na hydinu, formy na koláče, dolkárne a iné). Úžitkový hlinený riad sa vyznačoval dokonalým tvarom a kvalitne vypáleným črepom. Výzdoba na ňom bola jednoduchá – farebná glazúra alebo prostý maľovaný dekor na holom črepe. Len zriedkavo to boli glazované nádoby s bohatším rastlinným ornamentom.
Menšiu časť výrobkov – čo do množstva i šírky sortimentu tvorili hrnčiarske výrobky na ozdobu a reprezentáciu. Boli to rôzne džbány (najmä cechové džbány), krčiažky, čutory, taniere a misy. Charakterizovala ich prevažne biela glazúra a bielo-okrovo-hnedo-zelená farebnosť výzdoby. Od konca 19. storočia k nej pribudla aj modrá farba. Zdobil ich bohatý rastlinný ornament, často aj prosté figurálne výjavy z každodenného života. Výzdobu dopĺňali obvykle vtipné veršíky alebo výroky odzrkadľujúce životnú filozofiu pukanských hrnčiarov.
Kompozícia, farebnosť a motivická mnohotvárnosť výzdoby charakterizuje nielen jednotlivé vývojové obdobia pukanského hrnčiarstva, ale aj prácu jednotlivých majstrov hrnčiarov. Malú časť ozdobných hrnčiarskych výrobkov predstavujú sporiteľničky, detské hračky, dózy na tabak, svietniky a sošky vymodelované do tvaru ľudských, zvieracích či vtáčích figuriek.

V roku 1982 pracovalo v Pukanci ešte päť majstrov hrnčiarov: Ján Moravčík, Ján Majláth, Ján Kônyves, Ľudovít Kohl a Viliam Frank. Ich výrobky sa navzájom líšia svojským rukopisom v tvare i výzdobe. Odzrkadľujú nadanie, zručnosť a vkus svojich tvorcov. Tak ako v minulosti, niektoré výrobky pukanských hrnčiarov i dnes plnia praktickú funkciu. Väčšia časť súčasnej pukanskej keramiky však slúži ako vkusná ozdoba interiérov vo verejných budovách a súkromných bytoch na celom Slovensku i v zahraničí.

Katarína Rényiová       
etnografka Tekovského múzea v Leviciach  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *