O nás - Tradície

Rodinná tradícia hrnčiarskej dielne je doložená minimálne od druhej polovice 19.storočia. Po svojom otcovi Jánovi Frankovi (1951-2010) v nej od roku 2011 pokračuje Tomáš Frank. V ľudovoumeleckej tvorbe spolupracuje s Vladimírom Weinzillerom ml.
V tlači, ale aj ďalších médiách je zdokumentovaná najmä činnosť Viliama Franka (12.3.1921 - 13.6.1994), ktorý sa v jednom z rozhovorov vyjadril:

- Hrnčiarske remeslo ste zdedili po otcovi Štefanovi (narodený roku 1891) a ten zasa od otca, tiež Štefana (narodeného roku 1850), teda od vášho starého otca...
- A ten zrejme od starého otca, ten zasa od prastarého otca atď. Frankovci boli v Pukanci stará hrnčiarska rodina vraj od nepamäti...

POKRAČUJ V ČíTANí

Hrnčiarstvo patrí k najstarším remeslám vo svete.

Dokumentujú nám to nespočetné archeologické nálezy aj u nás na Slovensku. Nádoby z pálenej hliny sa nachádzajú vari po celom Slovensku a ich počiatky sú spojené s neolitickou civilizáciou. V prvopočiatkoch výroba nádob z hliny bola výlučne ženskou záležitosťou! Dokazujú nám to odtlačky prstov na objavenej starej keramike. Je však zaujímavé, že neúžitkové, alebo pamiatkové predmety v podobe sošiek znázorňujú väčšinou ženy. 
Čiže vyrobili ich muži. Hlina teda učarila ženám, ale i mužom. Kedysi sa u nás hrnčiarstvom živilo niekoľko tisíc ľudí. 
Dnes je ich už iba niekoľko a patrí medzi nich aj Viliam Frank, výrobca úžitkovej keramiky v Pukanci. 
Pracuje pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.

Príklady priťahujú!

- Hrnčiarske remeslo ste zdedili po otcovi Štefanovi (narodený roku 1891). a ten zasa od otca, tiež Štefana (narodeného roku 1850), 
teda od vášho starého otca...

- A ten zrejme od starého otca, ten zasa od prastarého otca atď. Frankovci boli v Pukanci stará hrnčiarska rodina vraj od nepamäti. Mal som jedenásť bratov a jednu sestru. Boli sme početná rodina. Lenže takouto mnohodetnou rodinou neboli len Frankovci. U dolných susedov mali štrnásť detí, u horných dvanásť. My hrnčiari sme sa takýmto veľkým rodinám z existenčných dôvodov tešili. Veď väčšia rodina potrebovala viac úžitkovej keramiky. A tá nás živila, ak, pravda, môžem takto hovoriť, lebo to bolo skôr živorenie. Veď nakŕmiť takú početnú rodinu ráno, na obed a večer nebola maličkosť. Matka sa musela poriadne obracať. Bolo nás veľa, no my sme si rozumeli nie ako povedzme bratia, ktorých si nik nemôže vybrať, ale rozumeli sme si doslova ako kamaráti.

- Spomínate si na učňovské roky?
- Hrnčiarskemu kumštu som sa priučil doma, no tovarišské skúšky som musel absolvovať u cudzích majstrov, kde som musel ukázať, že dačo viem. Ako učeň som mal hmotnosť tridsať kilogramov, dnes mám sedemdesiatštyri kilogramov. Viete si predstaviť, ako som v učňovských rokoch vyzeral. Rodičia ma "prikrmovali" rôznymi bylinkami, aby som neochorel, aby celá rodina bola odolná voči chorobám. Starali sa o nás. Od Veľkej noci do novembra sme chodili bosí a verte, vydržali sme, boli sme ako zo žuly. Rodičia ma naučili mať pevnú vôľu, chcieť žiť, nepoddať sa prípadným prehrám, ale boriť sa s prekážkami, a tieto vlastnosti mi zostali dodnes.

- Čo je pre hrnčiara najťažšie?
- Nič nie je ľahké. Hrnčiarstvo je drina, ťažká a namáhavá práca, ale na druhej strane si vyžaduje cit pre harmóniu a v minulosti musel byť hrnčiar aj dobrým obchodníkom.

- Začnime tou najťažšou prácou.
- Je to zaobstarávanie hliny. Treba ju vykopať kúsok od mesta, doviezť domov, vysušiť, cez zimu nechať vymrznúť, potom z nej kus po kuse "odkrajovať", premiesiť, doviezť do dielne. Ako chlapec som si pri kopaní hliny zlomil nohu. Musel som do nemocnice. Ale mal som šťastie v nešťastí a noha sa mi dobre zahojila.

- Vraveli ste, že keramikár musí mať aj dobrý vkus, cit pre estetiku...
- Bez vzťahu k výtvarnému prejavu sa hrnčiar nezaobíde. Vždy tak bolo a nie je to inak ani dnes. Hrnčiar si musel pre svoje výrobky formu či fazónu vymyslieť. Ale účelne, funkčne, aby dobre obstál v silnej konkurencii, najmä v medzivojnovom období. Musel som vymyslieť peknú formu na džbánik, vkusný pekáč, hrkáč, krčiažtek, obedáre, či hrniec. Až päťlitrový. Na forme vždy veľmi záležalo, ale aj na samotnej výzdobe, maľbe. Je obrazom vkusu, šikovnosti, zručnosti hrnčiara.

- Vy máte rád kvety. Vidíme to na vašom dvore, ale aj v dielni, v byte...
- Kvety boli a sú pre mňa význačným inšpiračným zdrojom pri maľovaní výrobkov. Popri ilustračných čiarach a vlnovkách alebo abstraktných znakoch na mojej keramike dominujú kvety, čiže rastlinné motívy v rôznych variantoch. A tak či chcete alebo nie, musím byť trochu aj maliarom, musím sa vyznať aj v miešaní farieb.

- Aký najväčší keramický hrniec ste v živote vyrobili?
- V medzivojnovom období sa hrnčiarom neľahko žilo, ale keďže smaltovaného riadu bolo pomenej a vravelo sa, že z hľadiska chuťových vlastností jedál je keramika výhodnejšia, zákazníci sa obracali na nás. Bol som nútený robiť veľké, štyridsať- až päťdesiatlitrové hrnce na varenie pre početné rodiny. Aby tieto hrnce nepraskli, museli sme ich obrubovať reťazami. Vyrobiť takýto hrnčisko bola poriadna robota. Kopa hliny, ktorú bolo treba spracovať, sformovať na hrnčiarskom kruhu, dávať pozor, aby sa pri dokončovaní nepoškodil, potom glazovať, vypaľovať... To mi vždy dalo poriadne zabrať, ale, ako som vravel, vypestovali vo mne pevnú vôľu a snahu čosi dokázať. V mojom okolí bol vzorom pukanský hrnčiar Michal Kollárik, ktorý dokázal vyrobiť až šesťdesiatlitrový keramický hrniec. To bol výkon. Človek vždy a vo všetkom potrebuje príklady, ktoré priťahujú. Ja som ich mal.

- Mohli by ste byť už na zaslúženom dôchodku, oddychovať, a stále pracujete.
- Moju hrnčiarsku dielňu neopustím, aj keby ma z nej vyháňali! Keby som sa deň čo deň nedotýkal hliny, myslel by som, že nežijem. Hlina v mojich očiach je symbiózou človeka s vodou a ohňom. Čiže z hliny, vody a ohňa sa zrodí pekná a funkčná keramika. Pripomínam, že hlina, voda a oheň sú atribútmi života, s ktorým sa pasujeme. Keď sa ráno dotknem hliny, mám pocit, že som zdravý. Je to tak, ako keď sa chorého človeka dotkne u lekára injekčná striekačka. Oči mi už akosi pomenej slúžia, ale nepoddám sa.

- Na vašich džbánkoch sú zaujímavé nápisy, riekanky. Z množstva spomeniem aspoň jednu: Kto chce vínko slopať, musí aj vo vinici kopať... 
Odkiaľ čerpáte texty pre tieto nápisy?
- Núka mi ich samotný život v Pukanci. Ľudia vedeli vymyslieť kadejaké poučné, dvojzmyselné a veselé riekanky, ktoré vždy mali svoju adresnú funkciu. Niektoré riekanky sa inovovali, ale väčšina má storočnú pečať. Veď napríklad v medziľudských hodnotách majú niektoré riekanky všeobecnú platnosť stáročia až po dnešok. Napríklad vami spomínaná riekanka. Naskutku, ak chce niekto vínko popíjať, nezaškodí, ak si občas zájde do vinohradu a pomôže... Neškodí, ak nám do každodenného života vhupne aj trocha úsmevu.

Majster Frank opäť sadá k hrnčiarskemu kruhu, ktorý sa rozkrútil. Rozhlasový prijímač vyladil na vážnu hudbu, ktorú má rád. Jeho dielničku zdobili miniatúrne keramické košíčky, džbánky, vázičky, ktoré majster Frank v posledných rokoch má najradšej.

VLADIMÍR CHUDÝ
Snímka: autor